Štartujem 5. pokračovanie blogu „CESTA“:
Dlhšie som nepísal, keďže sezóna 2020 nečakane na jar odštartovala a ihneď po jej konci zas pribudol na svet človiečik, ktorému s najväčšou láskou na svete venujem čo najväčší kus najcennejšej ľudskej komodity, ktorou je čas. Čas si treba vážiť a obozretne s ním narábať a dôsledne ho rozdeliť podľa priorít.
Keď sa Dalajlámu spýtali, čo ho na ľudstve najviac udivuje, odpovedal: “ ĽUDIA, pretože obetujú zdravie, aby získali peniaze. Potom obetujú peniaze, aby znova získali zdravie. Potom sa tak znepokojujú budúcnosťou, že si neužívajú prítomnosť, a tak nežijú ani v prítomnosti, ani v budúcnosti. A žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť a nakoniec zomrú bez toho, aby vôbec niekedy žili“.
Od kedy hrám 3×3, moja i tímová výkonnosť kolísala ako na hojdačke. Začal som študovať prečo tomu tak je. Zistenia boli veľmi zaujímavé a všetko začalo do seba krásne zapadať, keď som sa dostal k správnym informáciám. V prvej sezóne som nič od seba nečakal a turnaj som si užíval ako malé dieťa, bez toho aby mi priveľmi záležalo nielen na mojom, ale i tímovom výkone, či víťazstve. Cieľom bolo  z chuti si zahrať a vyblázniť sa doslova ako malé dieťa, čo platilo i pre tímové poňatie. Moja výkonnosť bola vzhľadom na to, že som vôbec netrénoval vynikajúca. Dokázal som podávať maximálny možný výkon, akého som bol v danej chvíli schopný. Rovnako to bolo i s mojimi spoluhráčmi. Treba však podotknúť, že to bolo v rámci Slovenska. Druhú sezónu sme už mali ciele. Už bolo treba napĺňať očakávania či už naše individuálne, alebo portálu Basket-live, pod ktorého menom sme hrali. Výkonnosť kolísala a rovnako aj nálada v tíme a vzťahy, dostali sme sa pod tlak, či už vonkajší, alebo vnútorný osobný. Ego vstúpilo do hry a roztočilo svoj kolotoč. Tretia sezóna, ta o ktorej práve píšem bola opäť taká, že sme si ju užívali, nič neočakávali a dokázali hrať 100% svojich individuálnych a aj tímových možností, opäť sme boli tie bezstarostné deti, čo nič nemusia. Turnaje sme mali hradené a keďže peniaze sme získali výmenou za moju prácu, vôbec sme necítili tlak, či stres. Koniec koncov, ak by to nevyšlo, aspoň bola sranda. Stres, tlak, očakávania, vnútorná hra, ego a kopec iných premenných, to všetko zabíja optimálny výkon a bráni človeku dostať zo seba maximum a ocitnúť sa v tranze, v stave, kedy je človek až o 500% efektívnejší.
Ale ako docieliť, aby sme dokázali dostať zo seba to najlepšie i vo vypätých chvíľach v ktorých ide o všetko a tlak je enormný? K týmto zásadným informáciám sa dostanem v ďalších častiach blogu, ale teraz už je čas na expresný skok priamo do deja, do roku 2016, presne tam, kde som skončil v minulej časti.
… A čo keby ste sa volali Karton.sk? Opýtal sa ma Adrian na masáži, brat môjho pravidelného klienta Daniela, po tom, čo som mu dopovedal príbeh z Brna, ktorý som opísal v minulej časti blogu.. Adrian bol u mňa po prvý krát a určite nečakal, aký monológový masaker rozpútam, keď sa ma opýta na šport. Moje rozprávanie ho vtiahlo do deja a očividne ho zaujalo. Mlel som ako zmyslov zbavený a vôbec som nešetril superlatívmi a prehnanými víziami, v ktorých nás vidím v budúcnosti ako najlepších na SVK (čo mi v tej dobe pripadalo ako najvyšší možný cieľ). Ako bonus som dodal, že sa pokúsime budúci rok dostať aj na finálový turnaj pre 12 najlepších tímov na českej tour, ktorej sa každoročne účastnili i zahraničné mužstva. Táto sezóna bola passe, keďže sme sa už volali Worldigo team Meferes. Preto sme sa dohodli, že tento rok odohráme pod názvom Karton.sk aspoň mix-ovú kategóriu. Bolo úžasné vidieť, že to zaujíma niekoho až na toľko, že je ochotný do toho investovať svoje zdanené peniaze. Bol som nadšený, darilo sa nám a už na začiatku tejto sezóny som mal zaisteného a potvrdeného sponzora pre budúcu. Život bol nádherný.
„Budúcnosť patrí tým, ktorí veria kráse svojich snov.“ Eleonor Roosvelt
Ivetka, potrebujeme ďalšie dresy, máme nového sponzora, volal som hneď rozradostene do Attisu. Po porážke Bo!!! sme lietali hlavami v oblakoch. Cítili sme sa neporaziteľní a chceli sme hrať a vyhrávať. Chýbal nám však jeden kúsok skladačky a to kvalitný štvrtý hráč, ideálne taký, ktorý by bol najlepší z nás. Začali sme sa teda po ňom obzerať a rúbali sme naozaj vysoko. Medzi oslovenými bolo množstvo, v tej dobe, superhviezd z ligy, ako Martin Bílik, Marek Jašš, Michal Baťka, Viktor Juríček, Richard Körner, ale i mládežnícki reprezentanti Jakub Kadáši a Jakub Mokráň. Práve Kady, Morky a Kerny nám v tej dobe robili skvelých sparingov na tréningu. Kady a morky boli ťahúňmi v mládežníckom národnom tíme. Rišo bol zase veľmi silný a hlavne vďaka ním sme rástli smerom hore. Dodávali nám veľa sebavedomia a hnali nás vpred. Za vytvorenie excelentných podmienok pre tréning sme v tej dobe vďačili Jurajovi Pasovskému, ktorý je veľmi ochotný a nápomocný dodnes, za čo mu patrí jedno veľké srdečné „ďakujem“. Keď niečo robíte srdcom a má to naozajstný zmysel, vždy platí, že sú okolo vás tí správni ľudia. A tak tomu bolo počas celej mojej cesty a naďalej je dodnes.
Opäť ako každoročne, začala Slovenská 3×3 tour. Tento rok si organizáciu zobrala pod seba SBA na čele s Marekom Adamčíkom. Konali sa tri zastávky s veľkým finále, na ktoré sa bolo treba kvalifikovať. Opäť to prilákalo množstvo skvelých tímov a hráčov, ktorých cieľom bolo stať sa majstrom Slovenska. Na košickej zastávke sme si všimli lietajúceho Adama Antoniho, ktorého sme poznali zo smečiarskych súťaži. Bol skvelo osvalený , dynamický a hodne sa basketbalovo zlepšil. Čo bolo ale najdôležitejšie, chcel hrať! Hneď po turnaji sme mu volali, či sa k nám nepridá, že túžime zahrať si turnaj v krásnom historickom meste Praha, v ktorom sme nikdy neboli. A navyše, na druhý deň by sme si mohli pozrieť veľké finále, ktoré bolo každoročnou 3×3 slávnosťou a dostali sa tam iba ty naozaj najlepší. Adam súhlasil. Ja s Alenkou sme šli na predĺžený
víkend a chalani prišli nakoniec iba na jednodňovú otočku s Jojovým otcom, ktorý bol naším veľkým fanúšikom. Turnaj začal, do skupiny sme dostali poľský top tím Wild Snakes, ktorý bol poľskou trojkou. Rozmlátili nás na framforce a ukázali, kde sa nachádza poľské 3×3. Bola to taká deštrukcia, že sme na seba zmätene pozerali, či bol dobrý nápad sem jazdiť. V skupine sa nám ale zvyšné dva zápasy podarilo tesne pretlačiť a dostať sa až do vyraďovacích bojov. Tu sme už nemali čo stratiť a dali sme zo seba maximum. Adam nám veľmi sadol, bodoval, smečoval, doskakoval, bol všade, darilo sa aj nám trom. Ani sme sa nestihli nadýchnuť a stáli sme opäť zoči voči Wild snakes, ale tentokrát vo finále. Cestou sme tesne prehrali českú repre do 21 rokov, šikovných Young gunners a poľskú top štvorku Da burning bananna. Finále už bolo úplne iné a tentokrát nesmierne vyrovnané. Síce sme ho prehrali, ale bolo to ako vyhrať. Tešili sme sa ako malé detí, pretože to bolo naše zatiaľ najlepšie umiestnenie a to ešte aj na tak kvalitnom turnaji. Keď za nami po finálovom zápase prišiel Michal Kruk s tým, že sme sa kvalifikovali na zajtrajšie veľké finále, nenachádzali sme slov a s údivom sme si zobrali chvíľku na rozmyslenie. Nikto s tým totižto nerátal. My sme prišli iba na výlet, zakúsiť top turnaj a zrazu sme boli kvalifikovaní na môj vysnený 3×3 turnaj, na ktorý som sľúbil nášmu novému sponzorovi, že sa budúci rok pokúsime dostať a to nezabúdajme, že rok predtým to bol môj kariérny strop, ktorého som túžil dosiahnuť. A my sme to dali už teraz. Bola to životná šanca zahrať si proti tomu najlepšiemu z celej českej tour. Tímy ako Poland s Lewandowskim a Rduchom, Streetsportline, Bo!!!, Wild snakes a my. „Berieme, zajtra hráme“ zaznelo z mojich úst. Alenka zajednala chalanom ubytko, ktoré pokryla výhra za druhé miesto a šli sme oslavovať do Zlatého tigra, ktorého Boris Filan v jeho známej Pálenici ospieval do nebies. Práve v tigrovy vraj čapujú to najlepšie pivo na svete. Nikdy sa tam nedá sadnúť, ale mali sme šťastie, lebo nás štamgasti vzali medzi seba, čo sa nedeje každý deň a čašníci to nie vždy dovolia. Ale tento deň patril nám. Po ochutnávke toho najlepšieho čo historické centrum Prahy ponúkalo, sme šli spokojne a hrdo späť. Na veľkom finále nás roztrhali v zuboch Streetsportline 21:4, čo sa dalo vzhľadom na to, že sme v predošlom dni vyžmýkali zo seba maximum aj čakať. Keby sme boli čerstvý, dokázali by sme sme dať aspoň 10 bodov ;). Zápas o postup bola dráma, prehrali sme o jeden kôš. I tak bola z toho veľká vec a ďalší príbeh pre potencionálnych sponzorov. V tom roku sme absolvovali ešte finále SVK tour, kde sme na majstrovstvách Slovenska skončili na krásnom treťom mieste za Energy a Letným vánkom. Vtedy zaskočil za Adama Antoniho mladunký Mokráň, keďže Adamovi už odštartovala príprava na extraligovú sezónu. Všetko dôležité malo prísť budúcu sezónu. Či sa tak aj naozaj stalo sa dozviete už v nasledujúcej časti.
„Cieľom nieje byť lepší ako ten druhý, ale lepším ako ste teraz“. Dalajláma
Zaujímavosťami  z roku 2016 končím túto časť blogu.
Slovenská 3×3 reprezentácia v zložení J.Ciho, Haviar, Hoferica, Krajčír sa prebojovala na záverečný turnaj Majstrovstiev Európy. Majstrom Slovenska sa opäť stal tím Energy team (Hoferica, Haviar, Podhorský, Krč) ktorý za svoje prvenstvo získal tiket na Sibiu Challenger, kde im opäť chýbal kúsok šťastia, pretože tesná prehra v semifinále im zmarila sen o účasti na World tour. Strieborný Letný vánok (M.Ciho, J.Ciho, Krajčír, Valach) potvrdil druhé miesto z predošlej sezóny. Čistiaci prostriedok (Vavro, Nižný, Mrazik, Horváth) v tom roku ovládol turnaj v Miláne a vybojoval tiket na challenger do Sibiu na rok 2017. Českú tour ovládli Bo!!! (Stehlík, Číž, Novák, Bohačík), ktorí si vo veľkom finále poradili so Streetsportline (Dygrín, Kratochvíl, Bosák, Zachrla).
Ostrava (Bo!!!) sa víťazstvom kvalifikovala na World tour Prague a v konkurencii toho najlepšieho na svete obsadila krásne 5. miesto. Humpolec (Streetsportline) dostalo od federácie divokú kartu a skončil rovnako až vo vyraďovacej fáze na peknom 7. mieste.
Nazov tímu v roku 2016: Worldigo team Meferes
Zostava: základná: Matúš Mečiar, Jozef Treml, Adam Dobrotka, Adam Antoni.
Širšia: Jakub Kadáši, Jakub Mokráň, Lukáš Boček, Ľubomír Števula, Marek Jurík